Cesta do neba

Bol jeden starý žobrák. Chodil veľa po svete po pýtaní. Keď si vyžobral 600 zlatých, povedal žene: „no, ženička moja dobrá, teraz už, keď mám týchto 600 zlatých, mohol by som už aj za živa ísť do neba!“ A to vypočuli mládenci, lebo dávali veľký pozor na to pod oblokom, čo sa zhováral so ženou. Ona mu povedala, že by veru bolo dobre, keby išiel do toho neba, len aby vopred peniaze nikomu nedával.

Tí junáci sa poobliekali za anjelov, prišli pod jeho oblok a začali tam spievať: „Jozefko, prišli sme po teba, aby si šiel s nami do neba aj s peniažkami.“ On im zavolal: „Idem, idem, svätí anjelikovia. A koľkože chcete tých peňazí?“ Oni mu zavolali: „300 zlatých!“ Potom im povedal, aby prišli zajtra, že sa musí so ženou rozlúčiť. Žene povedal: „ženička moja dobrá, uši mi novú košeľu a napeč mi koláčov.“

Na druhý večer zas prišli študenti pod oblok aj s plachtou a zas tak spievali ako vtedy. Žobrák sa odobral od ženy, mládencom dal 300 zlatých a ľahol si do tej plachty. Všade idúci mu spievali, keď ho niesli. Prišli pod jeden mostík a pod tým mostom bolo blato, kaluž. Začali mu spievať: „Jozefko, už ideš do neba!“ Pustili plachtu a on spadol do bariny.

Junáci ušli a jeho nechali v  barine. On tam božekal, kým sa z bariny nevytiahol. Potom prišiel pod oblok k svojej žene: „ženička moja dobrá, otvor mi!“ A tá, keď ho videla, začala nadávať: „ty starý blázon! Či som ti nepovedala, aby si peniaze nedával, že ťa tí tvoji anjeli oklamú!“

Žobrákovi bolo zima, triasol sa a prosil ženu, len aby mu čím skôr dala háby, aby sa mohol preobliecť a len nech sa nehnevá.

Potom sa preobliekol a dlho rozmýšľal, ako ľahko prišiel o svoje ťažko nazbierané peniaze.  A potom už nikdy viac na to nepomyslel, aby išiel za živa do neba.

Do neba sa dá dostať, ba má dostať, len nie skrz peniaze, ale skrz opravdivú vieru ...